Keď mi prepína
Cestujem domov – nalepená na okne
v preplnenej uličke a v duchu sa smejem.
Ľudia sa rozpačito pozerajú do zeme,
sú celí nesvoji, alebo – ja neviem.
Chvíľami zadúšam sa od smiechu
keď vidím kŕdeľ zajacov ako splašene trieli.
Rýchlosťou blesku si to ženú krížom cez pole,
kopnú do vrtule a o chvíľu sú v cieli.
Chceli si zapretekať – iba tak zo špásu,
no trochu pokazila som im presný štart,
lebo keď videli, jak nadšene im kývam,
zhrozene utiekli a nechali to tak...
Neposedným oblakom pripisujem mená,
hľadám im podoby a pripadám si smelo
keď skríknem na vietor, nech hrá sa s niečím iným,
keď mení ich tvary a ničí moje dielo.
Slnko si skúša nové svetelné triky
a na starobylom hrade koná svetelnú šou.
Hnevá sa na mňa, že potajme nazerám
a oslepí mi oči svojou svetelnou tmou.
Tak to sem-tam býva, prepína mi v hlave.
V škole si blicnem a mám voľný deň.
Len tak z princípu si vylepším náladu
a všetko nudné jednoducho odignorujem.
Komentáre